Tento príspevok chcem v prvom rade venovať
jednej mojej nemenovanej kamarátke, ktorá počas prestávok medzi písaním
bakalárky nemá čo robiť (takže teraz už viem, od koho je tých 5 návštev denne
čo mi pravidelne zobrazuje počítadlo. Zdravím ťa, Zajdi!). Keď už píšem
o čitateľoch tohto blogu, tento príspevok venujem aj tým, ktorí sem prišli
hľadať vopcháčik. No vážne, práve vopcháčik je slovo, kvôli ktorému ľudia
prichádzaju na môj blog cez google.
Motív mestskej hromadnej dopravy
na blogoch sa pomaly stáva asi takým klišé ako opisy ženskej krásy
v renesančných sonetoch. Napriek tomu som sa rozhodla aj ja jedným
prispieť! Po udalosti z tohto týždna (zážitok č. 4) som zistila, že mám
dostatok zážitkov z tohto prostredia na to, aby som vytvorila dlhosiahly
a hodnotný článok, pretože tie na mojom blogu chýbaju (a aby Zajdi mala čo
čítať). Nebude to o omylom (alebo úmyselne?) vypočutých autobusových
rozhovoroch, nebude to ani o spotených telách v letnej poobedňajšej
zápche, ani o revízoroch či bezdomovcoch.
1. Úplne prvý zážitok
Ak nerátame traumu z toho, že som sa ako
malá bála sama chodiť trolejbusom čo i len jednu zastávku, lebo by som
mohla „náhodou“ zaspať a odviesť sa na konečnú (čo je v podstate
zastávka hneď po tej mojej), môj prvý MHD zážitok sa spája so zabudnutou
hračkou a mojou sestrou. Myslím, že sa snáď každému podarilo niečo zabudnúť či
stratiť v autobuse. Ja som zabudla mončičáka v trolejbuse. Bol dúhový
a nebol môj. Bol požičaný zo škôlky. Jeho strata nemrzela ani tak mňa, ako
moju sestru. Totižto mončičák mal na sebe žlté pletené nohavice, ktoré patrili
barbíne mojej setry (zvláštne, že mončičáci a barbíny majú rovnakú veľkosť
nohavíc). Našťastie mi bolo odpustené, ale mončičák a nohavice sa nikdy
nenašli. Minulý rok cez zimu som si opäť čosi zabudla v trolejbuse. Bola
to čierna pletená čiapka, ktorá zhodou náhod patrila mojej sestre.
2. Najtrápnejší zážitok
Toto sa stalo asi pred dvoma rokmi. Odvtedy
som už poučená a keď vonku sneží, nedávam si riasenku. Bol krásny
zasnežený decembrový deň a ja som sa vracala domov z jedného
stretnutia, môžeme to nazvať aj rande. Keď som prišla domov a pozrela som
sa na seba, zistila som, že pod očami mám kruhy sťa pandie oči! Takto som išla
v trolejbuse celú cestu! Takto som vyzerala pred tým chlapcom! Ako dobre,
že vtedy bolo v móde emo.
Bolo 31. december 2011, čo znamená koniec
roka, čo znamená Silvester a ja, opäť v trolejbuse, som išla domov už
neviem odkiaľ. Zrazu som zbadala Bianku. Stála v kruhovej časti
a mala veľa batožiny – išla prespať na Silestrovskú oslavu. Nebola by som
to ja, keby som sa ju nepokusila vystrašiť (moja obľúbená činnosť hneď po
fotografovaní). Kým ona sústredene lovila niečo v taške, nenápadne som sa
k nej priblížila a vybafla som na ňu. Ona sa samozrejme zľakla. Podľa
mňa sa zľakol celý autobus, že som nejaká úchylačka alebo narušená osoba a straším ľudí. Keď sa
spamätala z toho šoku a odpustila mi za takéto zvítanie, zistila, že
jej chýba jedna taška. Konkrétne taška s kalendárom, ktorý mal byť
vianočný darček pre ďalšiu z našich kamarátok. Bolo to zvláštne, nemohla
predsa zmiznúť a nemohol ju ani nikto ukradnúť, lebo pri nás nikto nestál.
Nakoniec sme ju našli. Zapadla do neprístupnej časti – za mantinely
v otáčavej časti trolejbusu. Bia tam načahovala svoje dlhé ruky ale
nedotiahla. Joder! Začala som sa cítiť perevinilo. Bia to chcela vzdať, ale ja
som jej povedala, že nie! Že ja ten kalendár odtiaľ dostanem von! Pôjdeme až na
konečnú a poprosím šoféra o pomoc. Neviem či to bolo tou povianočnou
náladou, alebo tým, že sme mladé a pekné, ale pán šofér bol normálne
ochotný nám pomôcť a kalendár sme vytiahli. Poučenie z tohto príbehu?
Nikdy nestrašte nikoho v trolejbuse!
4. Najdesivejší zážitok
Bol pekný slnečný deň, máj lásky čas. Ja ako obvykle,
nestíham do školy, na Nivách prestupujem z trolejbusu na 50-tku
a stojíme, lebo je červená. Snažím sa zhlboka dýchať, pretože za päť minút
mi začína hispanoamerická literatúra a dnes píšeme písomku, keď tu zrazu
sa ku mne otočí spolucestujúci a niečo sa ma spýta. Hovoril potichu,
navyše ma vytrhol z mojich úzkostných myšlienok, a preto som ho
požiadala, aby to zopakoval ešte raz. Nemohla som uveriť svojim ušiam: „Nie ste
náhodou Lucia?“ Pousmiala som sa a musela som ho sklamať: „Nie, nie som.“
Moja odpoveď mu stačila, obrátil sa naspäť a už sa na mňa nepozrel. Zvyšok
cesty som musela nad ním rozmýšľať. Oslovil ma preto, že som mu pripomínala
nejakú Luciu, alebo preto, že ma chcel zbaliť takým lacným trikom? Nebol ani
v mojom veku, tipovala by som, že mal 25- 30 rokov ak nie viac.
V škole som musela túto príhodu porozprávať spolužiačke (písomku som
stihla, nadoraz). To, čo mi na to povedala ona mi vyrazilo dych. Že vraj aj jej
sa to už nejaký chlapík pýtal. Tiež v 50-tke. Počula, že chodí takto po
Petržalke a pýta sa žien, či sa náhodou niektorá nevolá Lucia. Pomysleli
sme si, že je to zvláštne...
Že nejde o žiadnu legendu mi potrvdil
tento článok, ktorý som našla v ten večer. Bol chlapík z 50-tky
úchylák, ktorý prenasledoval ženu v článku z roku 2008?!
Lucie (a Zajdi!) rozmyslite si ako odpoviete
ak ho stretnete.
photo: thanks to Denis
https://scontent.fbts6-1.fna.fbcdn.net/v/t1.0-9/62548054_10219029004144724_2658127995042004992_n.jpg?_nc_cat=103&_nc_ht=scontent.fbts6-1.fna&oh=63445044b4a636c244ebbce060b4a703&oe=5D7D03E9
ReplyDelete